Niekto strávil deväť ťahov snahou určiť liek podľa opisu. Trikrát asistent naozaj hľadal. Šesťkrát povedal, že hľadá, a neurobil nič. Prerušovane, čo je ten najhorší druh: nečíta sa to ako chyba, číta sa to ako klamstvo.
Naším prvým inštinktom bol prompt. Zvyčajne je. A bol nesprávny.
Nástroj tam bol celý čas
Vyhľadávanie na webe bolo pri každom z tých volaní odoslané celé a ten istý model s rovnakým promptom ho v tej istej konverzácii naozaj zavolal. Zadržaný nástroj nemôže zlyhávať prerušovane.
Čo sa zmenilo, bol rozpočet na uvažovanie. Pustiť rodinu modelov do Auto znamenalo zraziť ich úsilie na minimum, aby zostali cenovo únosné — a na ceste, ktorou tieto modely idú, sa to nastavenie uplatňovalo, či oň niekto požiadal alebo nie. Takto zrazený model nedokáže vykonať žiadne volanie nástroja. Dokáže o ňom len hovoriť.
Rovnaký tvar, ešte dvakrát
Keď raz ten vzorec máte, začnete ho vidieť všade. Požiadajte o päťdesiat rastúcich mincí s analýzou a tabuľka príde so šiestimi riadkami: skutočný, otvárateľný súbor, ktorý vyzerá hotovo, kým si ho neprečítate. Pokyn, podľa ktorého model pracoval, opisoval tvar súboru a nič nehovoril o rozsahu, takže mu reprezentatívna vzorka stačila.
A po vytvorení dokumentu prečítal hovorený asistent celú adresu na stiahnutie nahlas, znak po znaku, deväťdesiat sekúnd. Neignoroval svoje pokyny: jeden hovoril nikdy nečítať adresy nahlas, druhý ukázať odkaz. Na hovorenej ploche ukázať znamená povedať.
Pravidlo, ktoré sa stále učíme nanovo
Asistent, ktorý rozpráva o činnosti, ktorú nedokáže vykonať, je horší než ten, ktorý povie, že to nedokáže. Všetky tri prípady sú opravené vo vrstve, ktorá nepravdivé tvrdenie umožnila, nie dôraznejšou prosbou.